Lietavský hrad

Impozantná stavba sa nachádza 10 km od južného okraja Žiliny, na okraji obce Lietava. Stojí na vysokom kopci a musíte vynaložiť úsilie, aby ste naň vystúpili. Odmenou je úchvatný výhľad, ktorý sa rozprestiera v panoramatickej 360-stupňovej panoráme. Život sa tu zastavil pred niekoľkými storočiami, v polovici 18. storočia budovu opustili jej majitelia. Grad postupne chátral a premenil sa na ruiny, ktoré sa našťastie zachovali až do dnešných dní. Lietavský hrad má rozlohu takmer 10 000 m2 a je najväčším komplexom zrúcanín v Európe.

História Lietavského hradu

História hradu sa začala písať koncom 13. storočia, keď Balašovci postavili na kopci hranolovú vežu a vedľa nej palác. Začiatkom 14. storočia sa stavby ujal nekorunovaný kráľ západného a stredného Slovenska Matúš Čák, ale po jeho smrti v roku 1321 hrad obsadili vojská uhorského kráľa Karola I. Róberta z Anjou a vrátili ho pôvodným majiteľom, Balašovcom.

Ďalšie štyri storočia histórie mesta Lietavského hradu možno stručne charakterizovať ako neustále striedanie majiteľov. Patril nielen šľachtickým rodinám, ale dokonca aj kráľovskej rodine. Každý majiteľ pridal hradu niečo nové. Hrad bol obklopený obrannými vežami, priekopami a baštami, bolo tu niekoľko palácov a hospodárskych budov. Hrad mal vlastné pekárne, kováčske dielne a zbrojnicu. Archív a pokladnica sa nachádzali v centrálnej veži a vedľa nej bola kaplnka. Po obvode hradu bolo 43 diel a vo vnútri hradu sa nachádzala studňa s veľkou zásobou vody, aby hrad vydržal dlhé obliehanie. Na pevnosť malo významný vplyv niekoľko majiteľov.

V roku 1474 sa majiteľom pevnosti stal Pavol Kiniži a rýchlo začal s prestavbou Lietavského hradu, pričom jedna z ním postavených veží dodnes nesie erb Kinižiovcov.

V roku 1558 nový majiteľ František Turzo prestaval hrad v renesančnom štýle a za jeho pôsobenia vznikol posledný hradný okruh s novými vežovými bránami. Jedným z posledných majiteľov bol Juraj (György) Turzo (Juraj VII. Turzo), syn Františka Turza, ktorý pokračoval v zveľaďovaní Lietavského hradu. Po jeho smrti v roku 1616 sa však hrad stal korisťou ich početného príbuzenstva. Menil majiteľov a vyvolával mnohé spory a hádky, až Turzovcov unavili neustále hádky a využili zásadu "nikto ťa nedostane" a hrad jednoducho nechali napospas času a prírode.